Historie Slovanů - část 1

O pôvode Slovanov  neexistujú jednoznačné a spoľahlivé informácie. Jazykovedci, entológovia a archeológovia dochádzajú pri skúmaní dôkazov často k rozličným výsledkom. Z historického hľadiska možno o Slovanoch hovoriť s istotou až približne od roku 500 n.l. Ohľadom starších období existuje niekoľko teórií, z ktorých najrozšírenejšie sú:

• Migračná teória (teória pravlasti) hovorí, že Slovania prišli na svoje dnešné územia z pravlasti, ktorá sa podľa archeologických nálezov mala nachádzať severne od Karpát medzi Odrou, Vislou a stredným Dneprom. Táto teória sa opiera hlavne o zistenia, že vo všetkých slovanských jazykoch sú názvy stromov buk, smrekovec a tis prevzaté z iných jazykov, preto pôvodá pravlasť nemohla tieto stromy obsahovať, ako aj o zistenia, že územia s najstaršími slovanskými názvami riek sú Podolie (južná Ukrajina) a Volyň. Slovania vraj túto pravlasť opustili v dôsledku klimatických zmien v 2. a 3. storočí v troch hlavných prúdoch: západní Slovania osídlili územia dnešného Poľska, Čiech a Slovenska, južní Slovania osídlili Balkán a východní Slovania územia Ukrajiny, Bieloruska a Ruska.
• Autochónna teória hovorí o Slovanoch ako o pôvodných obyvateľoch území Európy, kde sídlia aj dnes. Táto teória sa opriera o archeologické pramene, analýzy slovanskej mytológie, jazykových rozborov mien slovanských bohov a toponymických názvov

Čo sa týka písomných zmienok, v dokumentoch sú slovanské kmene označované rôznymi názvami - Sloveni, Anti, Venedi. Hoci boli slovanské kmene veľmi početné a zaujímali rozsiahle územia, spočiatku však nijak neohrozovali Rím a jeho provincie, ani Germánov. Rimania v 1. a 2. storočí síce poznali akýchsi Venedov, avšak v podstate o nich nemali nijaké podrobnejšie informácie.
Germáni v 4. storočí píšu o Slovanoch, že hoci sú počtom silní, pohŕdajú zbraňami, preto je ich snaha o odpor márna. V 6. storočí to však už neplatí a slovanské kmene začali napádať a pustošiť územia za Dunajom a odvádzať ľudí do otroctva. Zajatci však boli na tom na vtedajšiu dobu dobre. Slovania neboli hospodársky závislí na otrokoch. Zajatci teda zostávali v otroctve len určitý čas, potom dostali na výber, čí sa chcú vrátiť späť za primeranú náhradu, alebo ostať žiť so Slovanmi ako slobodní ľudia.
Slovania útočili predovšetkým na balkánske provincie Byzancie, Tráciu a Ilýriu a postupne tieto územia dobýjali a usadzovali sa tam. Postup Slovanov na západe a východe vtedajší "kultúrny svet" veľmi neovplyvňoval, preto o ňom nie je až toľko informácii. Slovania však postupne a väčšinou nie príliš násilne kolonizovali obrovskú oblasť od Volgy až po Severné more, ovládli východnú časť dnešného Nemecka, usadili sa v Lužici, Meklenburgu a prenikli až k Hamburgu. Južnejšie sa usídlili na území Rakúska a Bavorska.
V písomných prameňoch je dôkladne zachytená ich sila, krutosť a neústupnosť. Kultúrny svet zachraňovala len skutočnosť, že Slovania neboli jednotní, navzájom sa nepodporovali a často dokonca proti sebe bojovali. Slovanské kmene sa často nechávali najímať Rímom, Byzanciou alebo Germánmi na vojnové ťaženia. Často sa v prípade konfliktu rýchlo snažila jedna strana zabezpečiť podporu Slovanov, len aby proti nim neskôr nemuseli bojovať.
Vojnové umenie Slovanov a spôsoby ich boja popisujú rôzne byzantske a rímske pramene. Slovania vynikali umením zakrádať sa skrývať. Často sa snažili nepriateľa prekvapiť neočakávanými prepadmi v húštinách a úžlabinách. Preto mali Rímske a Byzanské vojská silné odporúčania, aby výpravy proti Slovanom viedli radšej v zime, kedy lesy neposkytujú taký dobrý úkyt. Ani takto však útoky na Slovanské územia neboli veľmi úspešné, pretože tí nemali veľké mestá, ale žili v dedinách, ktoré udržiavali vzájomný kontakt. Keď bola niektorá z dedín prepadnutá, obyvatelia utekali do lesov a varovali okolie. Pri vhodnej príležitosti sa vrátili s posilou a prepadali útočníkov celou cestou naspäť. Zničenie jednej dediny neprinieslo nikdy veľmi veľkú korisť a zvyčajne tak prišlo byzantké vojsko draho.
Slovania mali ako hlavné zbrane dva oštepy a drevené luky a šípy, často napustené jedom, občas používali štíty. Nebojovali v šíkoch alebo oddieloch a nemali radi holé a otvorené miesta, uprednostňovali boj v lesoch, ľahko prechádzali rieky a znášali pobyt na vode. Do boja tiahli zväčša pešo, s kopijou. Niektorí nemali ani košeľu ani plášť, obliekali si len nohavice do pása a tak sa vydávali do boja proti nepriateľom.
Neskôr, po trvalom zabraní nových území a s rozvojom spoločenskej diferenciácie, sa Slovanské vojnové umenie trochu zmenilo. Kniežatá a poprední bojovníci bojovali mečmi a ťažkými kopijami, nosievali krúžkové brnenia alebo kožené pošité kovovými šupinami a na hlavách prilby. Zbroj a zbrane sa spočiatku dovážali, prevážne zo západu z Franskej ríše. Neskôr Slovania zbrane aj sami vyrábali a obchodovali s nimi, napr. východní Slovania s mečmi.
Vyvíjala sa aj taktika boja. Hoci Slovania mali jazdu od prvopočiatkov, ich výstroj a organizácia sa zdokonaľovala, či už pod vplyvom kočovníkov, alebo preberaním niektorých prvkov zo západu -  napr. od 7. - 8. storočia nosili jazdci strmene, kone mali uzdy s kovovým udidlom. Na počiatku 10. storočia sa zmenil aj štít pre jazdca - bol veľký, madľovitého tvaru, aby zakryl telo aj nohy.
Z hľadiska obrany je pre Slovanov typické budovanie hradišť. Z počiatku v 6. a 7. storočí využívali skôr prirodzene chránený terén alebo zbytky opevnení zo starších dôb, aj keď občas stavali drevené palisády alebo iné ľahké opevnenia. Avšak už koncom 7. a v 8. storočí a hlavne na prelome 8.- 9. storočia stáli všade pevné hrady s hradbami z dreva a hliny a s priekopami. Tieto opevnenia bývali nedobytné a útočníci sa často museli uspokojiť len pustošením okolitej krajiny.