K.KOMAROV - O STRACHU
04.10.2014 17:30
Nedávno sme začali rozprávať o strachu a odvahe. Prinútilo ma to premýšľať o vlastnom detstve: od nepamäti som sa vždy snažil byť odvážny.
Aby som prekonal strach z tmy, plazil som sa do tmavých pivníc, alebo som chodil v noci do lesa. Zdolať strach z výšok pre mňa znamenalo skákať zo striech, alebo šípky do vody z útesov. Napriek tomu, že som sa obával boja, bil som sa so silnejšími, alebo som zašiel na boxerský tréning. A takto by som mohol pokračovať ďalej.
Z nejakého dôvodu som už ako dieťa inštinktívne tušil, že ak človek podľahne strachu, ten nakoniec vyrastie na obrovské monštrum, ktorého sa nebude možné zbaviť. Tiež som vedel, že pred strachom sa nedá ukryť. Problém je v tom, že strach žije vo vnútri, takže sa nemôžete schovať pod perinu alebo v bezpečí domova. Takže pre mňa existovala len jediná cesta ako to zvládnuť: stretnúť sa so strachom naplno, čeliť desivým situáciam a prekonať sa. Vždy to bolo ťažké, ale vždy to fungovalo. Pri druhom pokuse to už nebolo také náročné prekonať strach a do tretice to šlo celkom hladko.
Teraz viem, že mnoho kľúčových, ďalekosiahlých rozhodnutí vo svojom živote som urobil podvedome, vďaka túžbe po odvahe. V mladosti máme tendenciu robiť dôležité rozhodnutia bez veľkého premýšľania. Počas vojny sa to bolo trocha iné. Nemyslím teraz cvičné misie, ale zvládanie náročných a nebezpečných situácii počas reálneho boja. Bolo pochopiteľné, že dôstojník nikdy nemohol ukázať svoj strach, pretože vojaci ho vždy pozorovali a nasledovali podľa pravidla: "Rob ako robím ja!", ktoré sa týkalo ako vojny, tak života všeobecne. Teda všetci sme boli tak trocha nebojácni. Niekedy to hraničilo až s ľahkomyseľnosťou. Táto nebojácnosť bola to založená na niekoľkých veľmi špecifických veciach:
Raz sme počas oddychu na základni v Južnom Osetsku dostali skomolenú rádiovu správu od nášho konvoja. Operátor zachytil len tieto slová: "...sme v pasci v meste...", potom sa vysielanie skončilo. O 10 sekúnd neskôr už bola jednotka rýchleho nasadenia na ceste ku konvoju a všetci ostatní sme hneď prestali jesť, naskočili do vozidiel a nervózne čakali povel vyraziť. Vtedy som videl strach na tvári každého. Nie, nebol to strach z boja, pretože každý túžil už bojovať. Nebáli sme sa toho, čo sa môže stať nám. Bol to strach z toho, čo sa mohlo stať našim kamarátom: čo ak ich nenájdeme? Čo ak prídeme neskoro? Našťastie, vtedy sa všetko skončilo dobre: našli sme ich a prišli sme včas.
Nikdy nezabudnem na výraz strachu na tvárach mojich priateľov. Najlepším liekom na tento strach bolo naše bojové bratstvo a motto, ktoré zvykol hovoriť Suvorov: "Zomri, ale zachráň svojich kamarátov." A fungovalo to. (Suvorov bol slávny ruský generál, ktorý nikdy neprehral žiadnu bitku.)
Tiež si zreteľne pamätám ako som vo vrecku nosil ručný granát, kdekoľvek som šiel. A nerobil som to len ja, ale takmer každý. Bolo to nepraktické a nebezpečné? Iste, ale z istého hľadiska to bolo upokojujúce. Nik sa nepýtal prečo. Nik o tom nehovoril, ani to nikto nikomu nemusel vysvetľovať. To znamená, že na to bol nejaký spoločný dôvod, také tiché porozumenie.
Približne o desať rokov neskôr som mával nočné mory o tom, že som sa nestihol včas dostať na miesto stretnutia, že mi došla munícia, že sa moja zbraň zasekla... Budil som sa spotený, bez dychu a srdce mi búšilo ako o život...
Tieto pocity sa z času na čas znova vynoria. Vďaka Systeme ich však viem rýchlo rozpoznať akonáhle sa objavia a viac im nedovolím, aby ovládali moje konanie.
Vďaka Bohu, som počas svojej služby nikdy nesklamal svojich priateľov. Napriek tomu som dvakrát zažil pocit strachu z úplnej bezmocnosti. Prvýkrát keď som bol sám, praktický neozbrojený, uprostred vojnou spustošeného, nepriateľmi kontrolovaného mesta. Pred niekoľkými rokmi som napísal o tomto zážitku článok s názvom "Posledný argument." Druhý zážitok bol pád v helikoptére plnej ľudí. Teraz vám poviem niečo o tomto incidente.
Stalo sa to počas skorej jari v roku 1992 v arménskych vrchoch.
Medzi Arménskom a Azerbajdžanom vypukla vojna o Náhorný Karabach a boje prebiehali veľmi blízko. Štyridsiatišiesti sme leteli helikoptérami na našu základňu, ktorá bola obkľúčená viac než 500 arménskymi povstalcami. Deň predtým povstalci zaútočili na základňu a zajali jej veliteľa a 10 dôstojníkov. Ako výmenu za ich životy požadovali, aby sme sa vzdali všetkých ťažkých zbraní umiestených na základni, vrátane delostrelectva a munície pre raketometné systémy "Grad" a "Uragan".
Urobili sme si svoju prácu. Ako, to už je iný príbeh. Zahŕňalo to odraziť ďalší útok a dokončiť misiu v okolitom území. Za niekoľko dní boli všetci zajatci bezpodmienečne naspäť. Avšak stále tu bola veľká a reálna hrozba útokov.
Priletela nás vystriedať ďalšia rotácia. Keď sme odlietali domov v štyroch helikoptérach MI-8, rozhodli sme sa vziať so sebou aj ženy a deti dôstojníkov. Každá helikoptéra bola viac než dvojnásobne preťažená. Ľudia sedeli natesno na podlahe a batožine. Vysoká nadmorská výška a drsné poveternostné podmienky (vietor, sneh a tma) len skomplikovali celú misiu.
Naši piloti patrili k najlepším. Všetky posádky si prešli Afganistanom. Vedeli veľmi dobre, že už nebude žiadna ďalšia príležitosť a pokúsili sa vziať každého. Bolo to riskantné, ale riziko bolo dobré prerátané vzhľadom na schopnosti našich pilotov a vybavenia.
Helikoptéra v ktorej som sedel bola druhá v prvej dvojici. Nachádzala sa tam len malá vzletová plocha, takže sme nemohli získať rýchlosť rozjazom podobne ako lietadlo (manéver, ktorý často používajú piloti helikoptér vo vysokých horách). Vystrčil som hlaveň zbrane z okna na ľavej strane a pozoroval, ako vedúca helikoptéra, kývajúc sa zo strany na stranu, vzlietla na tretí pokus. Stočila sa doľava, tesne minula stožiare elektrického vedenia a stromy, ale znovu získala stabilitu a začala stúpať.
Zrazu sa naša helikoptéra začala prudko triasť. Motor ryčal počas toho, ako sme sa snažili vzlietnuť. Potom som cítil, ako sme sa padli dolu a tvrdo sa odrazili od zeme. Znova, ďalší pokus a pád s nárazom. Helikoptéra sa odrážala ako lopta. Potom opäť, vzlet, stúpanie a ostro vpravo - všetko čo som videl bola obloha... Niekto padol z lavičky, potom prenikavý krik ženy, vreskot, niečo sa rozbilo, zvuk krčiaceho sa plechu, znova sa niečo rozbilo, potom ohlušujúci rev motora a nervózne kŕče helikoptéry... Neviem ako dlho to trvalo - veľmi pravdepodobne to boli len 3 či 4 sekundy, ale naozaj sa to zdalo ako večnosť. Tam v zóne medzi životom a niečim iným nie je zmysel pre čas... Bol to pocit, ako keby sa všetko vo mne zmrštilo a ztuhlo, končatiny mi ochabli a prestal som dýchať. Tam som si náhle uvedomil svoju bezmocnosť, krehkosť a neuzitočnosť...
Nejako sa nám podarilo vzlietnúť. Zvládli sme to. Naše letecké esá to dokázali. Som im veľkým dlžníkom. Nanešťastie ani sme im nemohli poriadne poďakovať - hneď potom, čo nás vysadili na improvizovanej pristávacej ploche, leteli späť na ich domovskú základňu. Bolo to posledný krát čo sme ich videli živých - o dva mesiace havarovali vysoko v horách a museli sme zniesť ich telá zo zasnežených svahov z výšky vyše 3300 m.n.m.
Neskôr nám ľudia z druhej dvojice helikoptér povedali, že sme počas vzletu narazili do dvojposchodovej budovy veliteľstva, jedno koleso a podpera podvozku sa v nej zasekla, pričom sme strhli odkvap a časť strechy. Listy vrtule rozsekali antény... Bol to zázrak, že piloti to dokázali zvládnuť.
Hneď ako sme začali stabilne stúpať, môj strach zmizol a zaspal som. Leteli sme počas noci. Pamätám si, ako ma zobudilo prudké šklbnutie do strany. To, čo som videl cez okno, vyzeralo ako reťaz svetiel valiaca sa na nás z tmy. Ešte prispatý som si to vysvetľoval pokojne: možno to bol ohňostroj alebo len vzdialený vlak. Keď sme tomu unikli, všimol som si v trupe helikoptéry diery po guľkách.
Už je tomu mnoho rokov od onej noci, ale stále si živo pamätám ten strach. Tiež si pamätám, ako som sám sebe sľúbil, že sa vyhnem každej situácii, v ktorej nebudem mať kontrolu. Teraz chápem, že často som tento sľub nemohol splniť.
So základmi sily a istoty v Systeme je jednoduché premýšľať o svojom živote (minulom aj budúcom) a objaviť o sebe mnoho vecí. Verím, že jediný správny spôsob je: pomocou pokojného tréningu oživiť si svoje vlastné spomienky, pocity a myšlienky, postupne poodhaliť svoje obavy, vystopovať ich korene a naučiť sa žiť prítomnosť bez strachu. V tomto spočíva celé tajomstvo poznania svojho strachu a získania odvahy. Dúfam, že počas nastávajúceho letného Systema Campu, budeme mať dostatok času na oboje.
O autorovi: Konstantin Komarov je major špeciálnej policajnej jednotky, nositeľom titulu PhD v oblasti bojovej psychológie, jeden z hlavných inštruktorov pochádzajúci z Ruska, ktorý bude vyučovať na seminári v Púchove v októbri 2014.
O strachu a odvahe
Pridané: 03.10.2014, Autor: Konstantin KomarovNedávno sme začali rozprávať o strachu a odvahe. Prinútilo ma to premýšľať o vlastnom detstve: od nepamäti som sa vždy snažil byť odvážny.
Aby som prekonal strach z tmy, plazil som sa do tmavých pivníc, alebo som chodil v noci do lesa. Zdolať strach z výšok pre mňa znamenalo skákať zo striech, alebo šípky do vody z útesov. Napriek tomu, že som sa obával boja, bil som sa so silnejšími, alebo som zašiel na boxerský tréning. A takto by som mohol pokračovať ďalej.
Z nejakého dôvodu som už ako dieťa inštinktívne tušil, že ak človek podľahne strachu, ten nakoniec vyrastie na obrovské monštrum, ktorého sa nebude možné zbaviť. Tiež som vedel, že pred strachom sa nedá ukryť. Problém je v tom, že strach žije vo vnútri, takže sa nemôžete schovať pod perinu alebo v bezpečí domova. Takže pre mňa existovala len jediná cesta ako to zvládnuť: stretnúť sa so strachom naplno, čeliť desivým situáciam a prekonať sa. Vždy to bolo ťažké, ale vždy to fungovalo. Pri druhom pokuse to už nebolo také náročné prekonať strach a do tretice to šlo celkom hladko.
Teraz viem, že mnoho kľúčových, ďalekosiahlých rozhodnutí vo svojom živote som urobil podvedome, vďaka túžbe po odvahe. V mladosti máme tendenciu robiť dôležité rozhodnutia bez veľkého premýšľania. Počas vojny sa to bolo trocha iné. Nemyslím teraz cvičné misie, ale zvládanie náročných a nebezpečných situácii počas reálneho boja. Bolo pochopiteľné, že dôstojník nikdy nemohol ukázať svoj strach, pretože vojaci ho vždy pozorovali a nasledovali podľa pravidla: "Rob ako robím ja!", ktoré sa týkalo ako vojny, tak života všeobecne. Teda všetci sme boli tak trocha nebojácni. Niekedy to hraničilo až s ľahkomyseľnosťou. Táto nebojácnosť bola to založená na niekoľkých veľmi špecifických veciach:
- neotrasiteľná viera v našich kamarátov
- dôvera v nás samých
- dôvera v naše zbraňe
Raz sme počas oddychu na základni v Južnom Osetsku dostali skomolenú rádiovu správu od nášho konvoja. Operátor zachytil len tieto slová: "...sme v pasci v meste...", potom sa vysielanie skončilo. O 10 sekúnd neskôr už bola jednotka rýchleho nasadenia na ceste ku konvoju a všetci ostatní sme hneď prestali jesť, naskočili do vozidiel a nervózne čakali povel vyraziť. Vtedy som videl strach na tvári každého. Nie, nebol to strach z boja, pretože každý túžil už bojovať. Nebáli sme sa toho, čo sa môže stať nám. Bol to strach z toho, čo sa mohlo stať našim kamarátom: čo ak ich nenájdeme? Čo ak prídeme neskoro? Našťastie, vtedy sa všetko skončilo dobre: našli sme ich a prišli sme včas.
Nikdy nezabudnem na výraz strachu na tvárach mojich priateľov. Najlepším liekom na tento strach bolo naše bojové bratstvo a motto, ktoré zvykol hovoriť Suvorov: "Zomri, ale zachráň svojich kamarátov." A fungovalo to. (Suvorov bol slávny ruský generál, ktorý nikdy neprehral žiadnu bitku.)
Tiež si zreteľne pamätám ako som vo vrecku nosil ručný granát, kdekoľvek som šiel. A nerobil som to len ja, ale takmer každý. Bolo to nepraktické a nebezpečné? Iste, ale z istého hľadiska to bolo upokojujúce. Nik sa nepýtal prečo. Nik o tom nehovoril, ani to nikto nikomu nemusel vysvetľovať. To znamená, že na to bol nejaký spoločný dôvod, také tiché porozumenie.
Približne o desať rokov neskôr som mával nočné mory o tom, že som sa nestihol včas dostať na miesto stretnutia, že mi došla munícia, že sa moja zbraň zasekla... Budil som sa spotený, bez dychu a srdce mi búšilo ako o život...
Tieto pocity sa z času na čas znova vynoria. Vďaka Systeme ich však viem rýchlo rozpoznať akonáhle sa objavia a viac im nedovolím, aby ovládali moje konanie.
Vďaka Bohu, som počas svojej služby nikdy nesklamal svojich priateľov. Napriek tomu som dvakrát zažil pocit strachu z úplnej bezmocnosti. Prvýkrát keď som bol sám, praktický neozbrojený, uprostred vojnou spustošeného, nepriateľmi kontrolovaného mesta. Pred niekoľkými rokmi som napísal o tomto zážitku článok s názvom "Posledný argument." Druhý zážitok bol pád v helikoptére plnej ľudí. Teraz vám poviem niečo o tomto incidente.
Stalo sa to počas skorej jari v roku 1992 v arménskych vrchoch.
Medzi Arménskom a Azerbajdžanom vypukla vojna o Náhorný Karabach a boje prebiehali veľmi blízko. Štyridsiatišiesti sme leteli helikoptérami na našu základňu, ktorá bola obkľúčená viac než 500 arménskymi povstalcami. Deň predtým povstalci zaútočili na základňu a zajali jej veliteľa a 10 dôstojníkov. Ako výmenu za ich životy požadovali, aby sme sa vzdali všetkých ťažkých zbraní umiestených na základni, vrátane delostrelectva a munície pre raketometné systémy "Grad" a "Uragan".
Urobili sme si svoju prácu. Ako, to už je iný príbeh. Zahŕňalo to odraziť ďalší útok a dokončiť misiu v okolitom území. Za niekoľko dní boli všetci zajatci bezpodmienečne naspäť. Avšak stále tu bola veľká a reálna hrozba útokov.
Priletela nás vystriedať ďalšia rotácia. Keď sme odlietali domov v štyroch helikoptérach MI-8, rozhodli sme sa vziať so sebou aj ženy a deti dôstojníkov. Každá helikoptéra bola viac než dvojnásobne preťažená. Ľudia sedeli natesno na podlahe a batožine. Vysoká nadmorská výška a drsné poveternostné podmienky (vietor, sneh a tma) len skomplikovali celú misiu.
Naši piloti patrili k najlepším. Všetky posádky si prešli Afganistanom. Vedeli veľmi dobre, že už nebude žiadna ďalšia príležitosť a pokúsili sa vziať každého. Bolo to riskantné, ale riziko bolo dobré prerátané vzhľadom na schopnosti našich pilotov a vybavenia.
Helikoptéra v ktorej som sedel bola druhá v prvej dvojici. Nachádzala sa tam len malá vzletová plocha, takže sme nemohli získať rýchlosť rozjazom podobne ako lietadlo (manéver, ktorý často používajú piloti helikoptér vo vysokých horách). Vystrčil som hlaveň zbrane z okna na ľavej strane a pozoroval, ako vedúca helikoptéra, kývajúc sa zo strany na stranu, vzlietla na tretí pokus. Stočila sa doľava, tesne minula stožiare elektrického vedenia a stromy, ale znovu získala stabilitu a začala stúpať.
Zrazu sa naša helikoptéra začala prudko triasť. Motor ryčal počas toho, ako sme sa snažili vzlietnuť. Potom som cítil, ako sme sa padli dolu a tvrdo sa odrazili od zeme. Znova, ďalší pokus a pád s nárazom. Helikoptéra sa odrážala ako lopta. Potom opäť, vzlet, stúpanie a ostro vpravo - všetko čo som videl bola obloha... Niekto padol z lavičky, potom prenikavý krik ženy, vreskot, niečo sa rozbilo, zvuk krčiaceho sa plechu, znova sa niečo rozbilo, potom ohlušujúci rev motora a nervózne kŕče helikoptéry... Neviem ako dlho to trvalo - veľmi pravdepodobne to boli len 3 či 4 sekundy, ale naozaj sa to zdalo ako večnosť. Tam v zóne medzi životom a niečim iným nie je zmysel pre čas... Bol to pocit, ako keby sa všetko vo mne zmrštilo a ztuhlo, končatiny mi ochabli a prestal som dýchať. Tam som si náhle uvedomil svoju bezmocnosť, krehkosť a neuzitočnosť...
Nejako sa nám podarilo vzlietnúť. Zvládli sme to. Naše letecké esá to dokázali. Som im veľkým dlžníkom. Nanešťastie ani sme im nemohli poriadne poďakovať - hneď potom, čo nás vysadili na improvizovanej pristávacej ploche, leteli späť na ich domovskú základňu. Bolo to posledný krát čo sme ich videli živých - o dva mesiace havarovali vysoko v horách a museli sme zniesť ich telá zo zasnežených svahov z výšky vyše 3300 m.n.m.
Neskôr nám ľudia z druhej dvojice helikoptér povedali, že sme počas vzletu narazili do dvojposchodovej budovy veliteľstva, jedno koleso a podpera podvozku sa v nej zasekla, pričom sme strhli odkvap a časť strechy. Listy vrtule rozsekali antény... Bol to zázrak, že piloti to dokázali zvládnuť.
Hneď ako sme začali stabilne stúpať, môj strach zmizol a zaspal som. Leteli sme počas noci. Pamätám si, ako ma zobudilo prudké šklbnutie do strany. To, čo som videl cez okno, vyzeralo ako reťaz svetiel valiaca sa na nás z tmy. Ešte prispatý som si to vysvetľoval pokojne: možno to bol ohňostroj alebo len vzdialený vlak. Keď sme tomu unikli, všimol som si v trupe helikoptéry diery po guľkách.
Už je tomu mnoho rokov od onej noci, ale stále si živo pamätám ten strach. Tiež si pamätám, ako som sám sebe sľúbil, že sa vyhnem každej situácii, v ktorej nebudem mať kontrolu. Teraz chápem, že často som tento sľub nemohol splniť.
So základmi sily a istoty v Systeme je jednoduché premýšľať o svojom živote (minulom aj budúcom) a objaviť o sebe mnoho vecí. Verím, že jediný správny spôsob je: pomocou pokojného tréningu oživiť si svoje vlastné spomienky, pocity a myšlienky, postupne poodhaliť svoje obavy, vystopovať ich korene a naučiť sa žiť prítomnosť bez strachu. V tomto spočíva celé tajomstvo poznania svojho strachu a získania odvahy. Dúfam, že počas nastávajúceho letného Systema Campu, budeme mať dostatok času na oboje.
O autorovi: Konstantin Komarov je major špeciálnej policajnej jednotky, nositeľom titulu PhD v oblasti bojovej psychológie, jeden z hlavných inštruktorov pochádzajúci z Ruska, ktorý bude vyučovať na seminári v Púchove v októbri 2014.